West Sumatra, destinácia len pre odvážlivcov!

Na tento blog post som potrebovala čas. Čas nechať si uležať v hlave každý jeden detail môjho niekoľko mesačného pobytu na Sumatre. Potrebovala som zistiť na čo všetko bol tento môj pobyt a West Sumatra pre mňa dobrá, čo všetko mi priniesol a naučil ma. No a tiež by som už túto kapitolu chcela raz a navždy  uzavrieť. 

Na Sumatru jeden z ostrovov Indonézie, som sa dostala začiatkom mája tohto roku ako účastníčka štipendia, ktoré som získala od Indonézskej vlády. Viac o tom, čo to všetko obnášalo sa sem dostať sa dozviete v staršom príspevku na blogu  TU.

WEST SUMATRA

Časť Sumatry, v ktorej som žila sa nazýva West Sumatra a ja som sa konkrétne zdržiavala v hlavnom meste s názvom Padang. Do Padangu som priletela s ďalšími 11 účastníkmi štipendia, pričom sme boli každý z nás z iného kúta sveta, z iných pomerov, iného vierovyznania,… V Padangu sme boli všetci po prvý krát na čom bolo super, že sme tento kultúrny šok aspoň mohli spoločne prežívať. Prečo kultúrny šok? No tak si predstavte niekoľko miliónové mesto, kde som za 4 mesiace nevidela viac ako 10 belochov a kde turistu videli tak akurát na plagátoch. Predstavte si mesto, kde väčšina obyvateľstva vyznáva islam a práve tomu náboženstvu je život 100% prispôsobený. Predstavte si mesto, kde za šálkou kávy (myslím ozajstnú kávu a nie 3v1), kaderníctvom či len bežným supermarketom s viac ako troma poličkami v regáloch cestujete aj pol hodinu. No a hlavne si predstavte mesto, v ktorom máte zákaz výchádzok sama. Prečo? Tiež som sa to na začiatku pýtala. 🙂

ART ŠKOLA SOFYANI

V Padangu šiel deň za dňom a mne sa indonézska kultúra, kvôli štúdiu ktorej som sem letela dostávala čoraz viac pod kožu. Denne sme mali školu od rána až do tej 4-5 poobede. Učili nás tí najlepší z najlepších v rodinnej art škole Sofyani. Za tých pár mesiacov zvládli naši učitelia skvelú prácu a ja som na konci štipendia vedela zahrať štyri nie ľahké pesničky na gamelanoch (tradičný indonézsky hudobný nástroj), no dokonca aj zatancovať štyri tance v tradičných kostýmoch. Čo dodnes nechápem ako sa stalo je, že sa Omá babička celej rodiny a hlava art školy rozhodla, že mám nádherný hlas a preto budem aj spievať! Nechcem Omu nijako uraziť pretože to je jedna inteligentná zcestovaná žena a aj keď už ťahá na 90tku funguje tak ako veľa mladých ľudí nie, no ja a speváčka?! Stále sa tomu musím smiať. No Omá sa nevzdávala a tak zo mňa tú speváčku naozaj spravila a ja som na finálnom galavečeri v Jakarte spievala 5 minutové sólo v indonéštine! 

Poznámka redakcie: NIE nemám to natočené a ani to nenájdete online! 😀

Ak sa teda zameriam na štúdium, hodnotila by som to na jednotku! No dobre možno dvojku, pretože niekedy nám doslova nedali ani vydýchnuť tak ťažko sme denne trénovali. Po skončení školy+ víkendy sme mali voľno. Chodili sme ako skupinka na pláž, na pizzu alebo sme boli u nás na ubytovni a hrali rôzne hry, kecali nekonečne dlhé hodiny,… Víkendy sme chodili na výlety po okolí Padangu napríklad do džungle, na čajové plantáže alebo na nádherne vodopády, o akých sa Vám ani nesnívalo. Príroda na Sumatre totiž ponúka obrovskú škálu dodnes človekom nedotknutých krás!

SAMA ANI NA KROK!

Všetky výlety a aktivity nám, ale organizovali hromadne v skupine. Od prvého dňa sme totiž mali milióny upozornení na to, aby sme sa najmä my európanky čiže ja a Alkie (moja bestka z Grécka so snehovo bielou pokožkou ryšavými vlasmi a pehami) nepohybovali nikam samé. Nerozumeli sme tomu prečo, čo by sa nám ako mohlo stať a tak sme to nebrali veľmi vážne. Rána sme si chodili spolu zabehať po našom “sídlisku” no za pár dní sme na to doplatili. Najprv nás prenasledovala motorka, potom dve a vyhrotilo sa to tým, že nás sledovalo auto až domov do nášho apartmánu. To už sme nebrali na ľahkú váhu a celkom sme sa vydesili. Začali sme sa báť čo od nás ti muži chcú? Prečo nás sleduju? Čo z toho majú? To sa asi už nikdy nedozvieme, no v každom prípade sme od toho momentu naozaj prestali chodiť kamkoľvek samé a aj do supermarketu vzdialeného asi 100 metrov od apartmánov sme si vždy so sebou volali nejakého chlapca. Na všetky voľnočasové aktivity sme chodili v skupinách a ja som povinne hlásila môjmu priateľovi, ktorý bol v tom čase na Bali každý môj krok. Nikdy som niečo také nezažila, mať obmedzenú slobodu pohybu bola pre mňa totálna novinka. No poviem Vám, že už to snáď ani nikdy zažiť nechcem.

Poznámka redakcie: Možno si myslite, že som nejak extra provokovala oblečením, ale tak to rozhodne nebolo! Celý môj pobyt som prísne dodržiavala všetky moslimské tradície čo sa odievania týka. Takže som si všetky kraťasy a croptop tielka zabalila na spodok kufra a na miestnom trhu som si nakúpila dlhšie sukne, nohavice a šatky. Hidžáb som mala na hlave len príležitostne, ale bez zahalených ramien a kolien som v meste nevyšla  z domu!

ZMIEŠANÉ POCITY

Tak nejak sa vo mne bili tie dobré pocity nadšenia zo školy a toho čo som sa každý deň na Sumatre naučila s tými pocitmi, že si niesom schopná isť sama ani nakúpiť ovocie na trh. Okrem toho som bola frustrovaná z toho, že nám približne 3x do týždňa na apartmánoch nefungovala elektrina a s tým spojená tak netiekla ani voda. Mobil som si nabíjala v supermarkete u pani na pokladni a pracovné záležitosti ohľadom GadoGado som riešila s časovým sklzom, čo mi spôsobovalo mierny stres. To, že som si oblečenie pár krát prala v dažďovej vode mi až tak nevadilo, ale už ste si v tom niekedy umývali vlasy? Hmm poviem Vám nič moc! Až v tom momente si začnete vážiť to, že doma v Európe stačí otočiť kohútikom a nielen že tečie voda, ale dokonca aj teplá voda! Kam sa potom hrabe 3dňová odstávka vody, na ktorú pol Košíc tak nadáva. 🙂 Ďalším úsmevným momentom bolo keď sme s Alkie pár krát rozplakali malé deti. Proste sme prišli do obchodu a deti zo šoku, že po prvý krát vidia belošky začali na plné hrdlo kričať a schovávať sa za mamku. To sme si už robili vtipky na vlastnú adresu, že sa nabudúce musíme lepšie ráno učesať a urobiť si aspoň základný make up, aby sme ich nedesili. 😀

Mám precestovaný kus sveta no Sumatra bola pre mňa niečo nové a nepoznané. Som hrdá na to, že som celý pobyt zvládla a aj keď mi miestami už bolo do plaču, nevzdala som sa. Pobyt na Sumatre mi ukázal to, aký je život v Indonézii v skutočnosti. Bali totiž nieje pravá Indonézia. Pobyt na Sumatre ma tiež naučil rešpektu ostatným kultúram a náboženstvam. No a čo ma naučil najviac je vážiť si to, v akých podmienkách som bola vychovaná a v akých dnes žijem. Naučil ma vážiť si slobodu, ktorú mám robiť si svojim spôsobom čo chcem kedy a kde chcem. Môcť si ráno obliecť to čo sa mi páči, povedať si nahlas svoj názor, študovať a vzdelávať sa, možnosť cestovať po svete, jesť čo mi chutí a vôbec plniť si sny. Sumatra ma ešte viac naučila pokore, ktorú vo mne Ázia buduje každým dňom! 🙂

West Sumatru odporučam na výlet trošku viac dobrodružným povahám. Určite nie ak ste žena a cestujete sama! Naozaj to neriskujte a nepokúšajte šťastie! Nevravím, že by sa Vám tam muselo niečo nepríjemne stať, ale čert nikdy nespí. Na Padang Vám stačí pár dní a ideálne ako prestupná stanica na nádherné ostrovy Mentawai, ktoré sú len pár hodín loďou! 🙂 Práve to je jeden z dôvodov, prečo by som sa aj ja chcela do Padangu ešte niekedy vrátiť. Pozdraviť moje zlatíčka v art škole a navštíviť Mentawai Islands. 

Tak a teraz je to všetko vonku! Kapitolu Sumatra uzatváram raz a navždy a Vám ďakujem za podporu, ktorú ste mi počas môjho pobytu prejavovali. Každá minca má dve strany a práve toto bola tá strana, o ktorej som Vám chcela napísať až teraz. 🙂

Majte super deň!

S láskou,

Juli